Večnosť sa začína už na zemi

Anton Srholec
Autor: Ceny paměti národa / Lukáš Zentel

,,Večnosť sa začína už na zemi, a keď sa tu nevieme dohodnúť a spolupracovať na zlepšení tohto sveta, tak ani v nebi to nebude len o vyspevovaní svätých pesničiek."

Krátko po vyjdení knihy „Kristovci" od mojich priateľov zaznievala často otázka: ,,Ako si mohol zabudnúť na pátra Srholca." Tento rozhovor vznikol ako prvý, ak by som sa raz rozhodol vydať pokračovanie knihy. Ten čas prišiel, žiaľ páter António sa ho už nedočkal. Strávili sme spolu celý deň. V jeho malom bytíku na Nezábudkovej ulici, popoludní ma vzal medzi svojich chlapcov do útulku Resoty.  Vo svojich 85. rokoch šoféroval svoju Fabiu pomerne suverénne, oneskorene však reagoval na červenú, aby následne potom prudko brzdil. A ja som sa v duchu modlil: „Pane keď si doteraz chránil svojho milovaného služobníka, tak sa snáď nevybúrame práve dnes..." Doviezol ma v poriadku na stanicu a ja na ten deň strávený v spoločnosti tohto vzácneho muža nikdy nezabudnem.

Páter António Srholec sa narodil ako jedno zo 7 detí 12. júna 1929 v Skalici, zomrel 7. januára 2016  v Bratislave. V roku 1951 sa pokúsil utiecť za hranice, kde chcel študovať teológiu. Chytili ho a 10 rokov strávil vo väzení, prevažnú časť v uránových baniach v Jáchymove. Za totality bojoval s komunistami, po revolúcii sa dostal do zložitých vzťahov s vedením svojej cirkvi, kedy mu arcibiskup Sokol neumožnil aktívne slúžiť v rámci farnosti, po ktorej túžil. Za svoj život dostal viacero ocenení, Bielu vranu  v roku 2015. 

Páter António, ako riešiť pochybenia v našich životoch?

Nedokonalosť by sa mala kompenzovať dobrom. Každý niečo pokazíme a pomýlime sa, tým skôr sa máme usilovať konať dobro a naprávať svoje chyby,  starou rečou povedané – robiť pokánie.

Ako ľudstvo sme účastní aj na zle, ktoré sa deje kdekoľvek na svete, kde je absencia dobrého – ak na to nemáme dosah, môžeme sa aspoň modliť za to, aby sa situácia zmenila, trpieť s trpiacimi, odmietať násilie a nespravodlivosť.

Niekedy si vykupujeme svedomie tým, že z času na čas finančne podporíme dobrú vec...

Ak si zlý dá masku, hrá sa na anjela a dobrodinca – to nie je konanie dobra, ale znásobovanie zla.

Vidím, že si sladíte kávu medom. Prečo?

Niekoľko rokov som chodil na jogínske cvičenia (mali by sme poznať aj iné kultúry). Profesor, ktorý nám prednášal, hovoril: káva je hriech a med je cnosť, a keď ich zmiešame, akoby sa nič nestalo. Ako Ind bol tolerantný k našim západným „hriechom“, či morálnym nedokonalostiam.

Káva osladená medom akoby symbolicky hovorí: ak sa človek v tomto rýchlom živote dopustí chyby alebo sa nerozhodne správne, tak má spraviť niečo dobrého, aby to odčinil.

Aký je svet, v ktorom žijeme?

Vo svete sekulárnom, ktorý o tom, čo je Božie, spravodlivé a pravdivé, nielen že nerozpráva, ale už ani nevie. Nerozozná pravú ruku od ľavej. My pôsobíme ako príklad a  nesieme dôsledky spoločnosti, v ktorej žijeme. Ešte nie sme na vrchole dokonalosti, v pokore musíme uznať, že sme len neužitoční služobníci, a preto musíme sústavne žiť v stave pokánia. To znamená: čo najmenej spotrebovať, deliť sa, uzdravovať, vyrovnávať nespravodlivosti, a tak slúžiť ľuďom, aby sme kompenzovali zlo, ktoré sa pácha vo svete. Tým, že sa modlíme a prosíme o odpustenie za nevediacich a nevidiacich, udržujeme rovnováhu.

Zaujalo ma, že pochádzate zo 7-ich detí, čo už dnes nie je bežné. Zaspomínajte prosím, čo všetko s tým súviselo.

Moja matka a veriace ženy prijímali deti, ako ich Pán Boh dal a neľutovali to. Všetci moji súrodenci sa dožili vysokého veku a máme sa veľmi radi. Ako deti sme sa museli učiť zodpovednosti jeden za druhého. Aby sme žili na úrovni a aby sme vôbec prežili, museli sme od malička prispievať do spoločného. Pamätám si na vzájomnú pomoc, rešpekt a úctu. Dnes ľudia neveria, že keď Boh dá aj viac detí, že sa aj postará, aby nezomreli hladom. Ľudia si myslia, že keď budú mať jedno – dve deti, tak budú geniálne, ale to tak vôbec nemusí byť.

Majú ľudia strach, že by viac detí neuživili?

Práve naopak, dnes máme množstvo zbytočných vecí a toľko priestoru, že by sme v jednom dome uživili oveľa viac detí. My sme ako deti žili v jednej kuchyni, mali sme jednu veľkú izbu, jednu komoru a gazdovský dvor v Skalici na Záhorí.

Kde sú korene vašej viery?

Pred 80 rokmi bolo všeobecnou normou byť kresťanom. Viera sa dedila v rodinách, potom sa upevňovala v kostole a na povinnom náboženstve v škole. Takže základy som dostal už od rodičov – večer pred spaním sme sa modlili a nedeľa bola dňom sviatočným. Dodržiavali sme aj starú katolícku tradíciu – pôst. Neskôr som začal trošku pochybovať, lebo ma „mlela“ liberálna škola medzi vojnami. Lákal ma futbal a kamaráti, rád som čítal v mestskej knižnici, stával sa zo mňa kultúrny človek.

Kedy ste začali vieru prežívať osobne?

Keď som mal 14 rokov, stalo sa niečo zvláštne. V teológii to nazývame obrátenie.  Sedel som v kostole a zrazu som prežil niečo ako chvíľku zabudnutia, alebo taký zvláštny pocit slasti alebo šťastia. Zalialo ma to úplne celého. Cítil som sa blažený, telesne odpútaný od všetkého, ľahučký ako pierko. Po tomto zážitku som sa intenzívnejšie začal zaujímať o náboženské veci. Miništroval som a chodil na púte. Rozhodol som sa, že sa stanem kňazom. Túžil som odovzdať sa Bohu, učiť druhých ľudí a vykonávať bohoslužby, obrady.

Zmenilo sa odvtedy niečo?

Vytriezvel som z týchto detských predstáv. Dnes som kňazom bez obradov, bez uniformy, bez vonkajších symbolov. Ale kňazstvo, zasvätenie beriem tak, ako som to zdedil ako malý chlapec – všetko robiť v Bohu, pre Boha, v Jeho prítomnosti a s Jeho pomocou. Každý deň máme možnosť byť v kontakte s tým, čo je božie a pomáhať druhým ľuďom, aby našli cestu k Bohu.

Ako ste prežívali 2. svetovú vojnu?

To bola prvá trauma v mojom živote... niečo apokalyptické. Skalicu obsadili Nemci, spočiatku to vyzeralo pekne, symbol sily a perfektnej organizácie. Potom sme ale počuli o tom, ako vraždili ľudí. V Skalici bolo vyše 100 Židov, všetkých vyviezli.

Jeden náš vzdialený príbuzný ponúkal otcovi nejaké židovské pole. Spomínam si, ako to otec rázne odmietol. Niektorí arizátori zbohatli a stali sa kapitalistami.  Skalica bola na hranici, tak sa niektorí živili aj pašeráctvom. Neskôr som videl postrieľaných Nemcov – bol to hrozný zážitok, vidieť mŕtvych chlapcov, len málo starších odo mňa.

Vstúpili ste do rádu saleziánov, kde ste prežili štyri roky, kým ho v 50. rokoch komunisti nezlikvidovali. Prečo práve saleziáni?

Nemal som možnosť veľkého výberu, ani prehľad o špecializáciách na rôzne charizmy a poslanie, ktoré sú v katolíckej cirkvi. Saleziáni boli 30 km od Skalice v Šaštíne, tak som k nim nastúpil. Naučili ma žiť skromne, jednoducho a správne využívať čas. Srdce mi krváca, keď dnes vidím mladých ľudí, ako sa nudia a nemajú čo robiť alebo tupo sedia pred počítačom.

Neskôr vo väzení sa mi zišlo to, čo som sa u saleziánov naučil – vedel som toľko modlitieb, poézie, citátov z Písma, evanjeliových príbehov, že som ich na dlhých samotkách mohol recitovať a rozjímať nad nimi. Mal som sa čím zaoberať v prostredí, v ktorom si ľudia bez Boha, bez tejto hlbiny, zúfali, páchali na sebe násilie, boli schopní samovraždy alebo všetko zradili a popriznávali sa aj k tomu, čo neurobili.

Po roku 1948 prebiehalo vymývanie mozgov, preškoľovanie mládeže, indoktrinizácia utópiou socializmu a rovnosti. Ako ešte prebiehala ateizácia?

Spomeniem jeden príbeh. Pred Vianocami veľké firmy zhromaždili deti a rodičov do veľkej sály a prišiel dedo Mráz, ktorý sa ich spýtal: Viete odkiaľ som prišiel? Deti odpovedali, že z nebíčka. A tak im musel vysvetľovať, že prišiel z Kamčatky.

Viera v nás bola tak hlboko zakorenená, že nás ideológovia nedokázali presvedčiť, aj keď sa o to snažili za každú cenu. Práve naopak, ešte nás utvrdzovali v našom názore a ich práca vyšla úplne nazmar.

Skúsme tie dramatické okamihy vášho života. Rozhodli ste sa odísť do Talianska...

Študovať teológiu bol môj sen a nechcel som sa ho vzdať. Keď to nebolo možné v Československu, tak som sa rozhodol, že pôjdem do zahraničia. Saleziáni mali niektorých ľudí, ktorí sa špecializovali na ilegálne prechody. Prišli sme po hrádzu Moravy pri rakúskej hranici. Boli sme dosť veľká skupina, a mali sme len jeden gumový čln. Rieka bola rozvodnená, bolo to riskantné. Vrátili sme sa a pochytali nás.

Dnes si ani nevieme predstaviť, ako prísne strážili hranice. Desaťtisíce mladých pohraničiarov strážili každý priechod a strieľali ľudí. Vlastne som vďačný za to, že ma tam rovno nezastrelili.

P. Anton Srholec
Autor: Lubo Bechný

Na mieste, kde dnes stojí pomník?

Dala ho z mojej iniciatívy pod Devínom na sútoku rieky Moravy a Dunaja postaviť Konfederácia politických väzňov. Na Bráne slobody je 400 mien ľudí, ktorých zastrelili na hraniciach. Vychádzal som zo židovskej múdrosti, že kým je tu jeho meno, tak človek nie je mŕtvy.

Odsúdili vás na 12 rokov, desať z nich ste si odsedeli v uránových baniach v Jáchymove. Ako to, že o tom dokážete hovoriť?

Rozprávam o tom rád ako svedok toho, aký hrozný je totalitný systém, ktorý odmietne Boha. Židia nikdy nezabudnú na holokaust, ako trpeli a boli obeťami zločinov režimu, ktorý chcel to, čo je božie, nahradiť jednou čistou rasou. Stalin zase chcel urobiť z robotníckej triedy spásnu skupinu, ktorá zachráni celé ľudstvo. Proletári mali zachrániť ľudstvo pred chamtivosťou, aby zavládla spravodlivosť. V mene tejto utópie povraždili množstvo ľudí. My sme komunizmus zdedili  mierne oslabený. No to, čo sa dialo v Rusku počas revolúcie, bolo hrozné. Na Slovensku väčšinu ľudí neväznili z politických, ale náboženských dôvodov. Boli to svedkovia viery. Komunisti videli v náboženstve veľkého nepriateľa.

Nekládli ste si počas tých 10-ich rokov v ťažkých podmienkach otázku, prečo to Boh dopustil?

V naivnej viere som najprv čakal zázrak: veď som spravodlivý, nič som neurobil, pošlú ma domov, pôjdem niečo robiť a študovať. Zázrak sa ale neudial. Väzenie bolo vlastne radikalizovaním mojej túžby po Bohu. Bolo to ťažké, keď človek zostal sám, iba so svojím Bohom, ktorý nepomáhal ani prílevu čerstvého vzduchu  a nie to ešte žiť lepšie a blahobytnejšie.

Svoju vieru som sa naučil žiť v týchto radikálne zmenených podmienkach a drsnom prostredí, kde človeka stále vyzliekali donaha a prehliadali, či pri sebe niečo nemá. Okradnutý o dôstojnosť bol iba číslom, nástrojom. Robil iba to, na čo ešte nemali stroje, nahraditeľný kedykoľvek a kýmkoľvek.

Súčasťou môjho duchovného inventára sa stalo to, že človek nemusí robiť veľké veci, ale dôležité je, aby to, čo robí, prijal ako svoj údel.

Dnes sú ľudia, ktorí trpia nevyliečiteľnou chorobou, sú nezamestnaní a bez prostriedkov, marginalizovaní, z rozličných dôvodov žijú v strachu a obavách. Ale keď dôverujú Bohu, On to obráti na dobré. Ak ľudia v sebe nemajú vieru, zúfajú si a robia hlúposti. Nahrádzajú si to drogami alebo pôžitkami, pochovávajú sa za živa – to všetko sú prejavy zúfalstva.

Boli vo väzení aj pekné momenty?

Najťažších bolo prvých sto dní. Vyšetrovacia väzba v Leopoldove, kde nás všetkých držali osobitne, konfrontovali a porovnávali výpovede. Potom som ešte asi pol roka sedel vo vyšetrovacej väzbe v Bratislave. Tam som zažil pekné ekumenické spolužitie s pánom Kordom, otcom novinára Eugena Kordu. Zavreli celú jeho rodinu a strýka odsúdili na trest smrti. Ako západný letec Eugen Korda st. bojoval v anglickej  Air Force proti nacizmu. A za odmenu ho komunisti zavreli – len z nenávisti voči kapitalistom.

Mal som to šťastie, že ma doučoval angličtinu a večer sme sa spolu modlili... potichučky, lebo inak bachar kopol do dverí a skríkol: Nemodlite sa! Tak vzniklo moje doživotné priateľstvo so starým Eugenom Kordom.

Vo väzení nezáležalo na tom, do akej cirkvi človek patril, ale či mal úctu k  duchovnu. To bolo ako deliť sa o život. Byť priateľský, trpezlivý, počúvať alebo mlčať, ticho sedieť a čakať alebo sa modliť.

V máji 1960 Vás pustili na amnestiu, začlenili ste sa?

Prepustili ma s posudkom: schopný vykonávať „jakoukoli manuální práci“. Dostal som sa do cementární v Skalici, potom som odišiel do Ostravy k vysokým peciam. Mal som dobré základy angličtiny aj nemčiny, tak som si z oboch jazykov urobil štátnice.

Naivne som si myslel, že keď robím manuálne, už o mňa nemajú záujem. Po rokoch som zistil, že ma prísne sledovali. Za matkou chodili vyzvedať „pseudokamarátky“. Musel som byť opatrný, ale stretal som sa s bývalými profesormi a spolužiakmi, po večeroch som študoval teológiu, ilegálne som chodil aj na skúšky. Výhodou katolíckeho kňaza je, že nemá rodinu, ktorú by ohrozil, môže viac riskovať, má tiež viac času.

Počas uvoľnenia, keď sa otvorili hranice, odišli ste do Talianska, aby ste dokončili štúdium teológie. Keď vás pápež Pavol VI. vysvätil za kňaza, vrátili ste sa domov. Dozvedela sa o vašej vysviacke ŠtB?

Pred vysviackou som to zahlásil na československom veľvyslanectve, nechcel som to robiť tajne. Dokonca som pozval veľvyslanca, aby sa zúčastnil, že je to česť pre našu republiku. Zaručene tam prišiel, ale inkognito, aby všetko sledoval. Keď som sa chcel vrátiť domov, nemohol som otvorene rozprávať o tom, že som bol vo väzení, a čo všetko som prežil, a čo si vytrpeli veriaci, lebo by mi to boli spočítali. Preto som mlčal, pápež ani nevedel, koho svätí. Musel som obetovať svoje mučeníctvo. V Taliansku boli vtedy nadšení z Dubčeka a liberálnejšej formy socializmu.

Moji spolužiaci o tom vedeli, ale trval som na tom, aby o tom nerozprávali. Mali ma radi, bol som pre nich ako talizman – človeka, ktorý bol desať rokov vo väzení, ešte nevideli.

Čo ste robili po návrate?

Oficiálne som robil kostolníka, ktorý mal právo vypomáhať kaplánom. V Bratislave, kde sa sústreďovalo veľa mladých ľudí, sme urobili pekný kus práce. Keď to štát videl, tak ma stále prekladali z dediny do dediny, až som skončil v Záhorskej Vsi.

4. júla 1985 pri 1 100. výročí úmrtia sv. Metoda bola slávnosť na pražskom Velehrade. Priniesol som si tam megafón na baterky, lebo som rátal s tým, že nám vypnú elektriku. Snáď tisíc ľudí sedelo, pod holým nebom len pod dekami. Kázal som celú noc, až do východu slnka. Moc komunistov už slabla, myslel som si, že mi to prejde.

A prešlo vám to?

V septembri prihlásili rodičia na náboženstvo 12 detí. Zrazu sa rodičov začali vypytovať, či som nemal niečo s ich deťmi. Videl som, že je zle, že mi chcú našiť obťažovanie detí. Koncom októbra za mnou prišiel jeden Róm, ktorý mal sedem detí a povedal mi, že mu ponúkali byt, ak ma udajú. Potom mi súhlas aj tak zobrali, lebo sa moja činnosť nestotožňovala s tým, na čo mi udelili súhlas. Živil som sa ako robotník a po revolúcii som odišiel do dôchodku.

Prijala cirkev po revolúcii tajne vysvätených kňazov?

Poznám desiatky doteraz žijúcich tajne vysvätených kňazov, mnohí z nich majú rodiny. Bolí ma, že sa im dodnes nikto ani len nepoďakoval za to, že pomáhali budovať cirkev a zachovávali jej dedičstvo.

Po roku 89 ste zatúžili vrátiť sa do služby, ale narazili ste na arcibiskupa Sokola.

Arcibiskup Sokol za komunistov urobil kariéru, mňa komunisti odpísali. A bol to práve on, kto po revolúcii rozhodoval, či budem v duchovnej službe. Keď ma odmietol, cítil som sa byť zranený a urazený.

Po rokoch vidím, aké je dobré, že som mohol zostať slobodným človekom. Kňazom zostávam, to mi nikto nemôže zobrať. Funkcia môže byť aj veľkým nebezpečenstvom – človek robí kariéru, a môže zabudnúť na to hlavné: byť najprv človekom. Takže arcibiskup Sokol mi umožnil úplne inú cestu. Nemal som čo robiť, tak som sa ujal bezdomovcov a založil som ubytovňu Resoty. To je moja farnosť.

Občas vás nejaký kňaz zavolá, aby ste ho zastúpili?

Zavolajú ma. S požehnaním niektorých kolegov tiež krstím, sobášim, či pochovávam, keď ma požiadajú. Bolo by krajšie a radostnejšie, keby cirkev odvolala embargo na mňa uvalené. Ale aj bez toho som celkove šťastným človekom. Kňazom v teréne, ktorý vie, o čom sa rozprávajú ľudia a ako sa pozerajú na svet. Počúvam hlasy ulice a jednoduchých ľudí, poznám ich problémy aj dôvody, pre ktoré už nechodia do kostola, ale veriacimi ostávajú. Takže svojím spôsobom som informovanejší o živote, ako keby som sedel niekde na fare.

Ste prezidentom Konfederácie politických väzňov, ako sa cítite v tejto polohe?

Akoby som bol ich ústami, aby sa oživilo to, čo pretrpeli. Máme po celom Slovensku 1750 členov – čestných, zodpovedných a múdrych ľudí, ktorí boli väznení, a ich deti a príbuzných. Je to duchovné spoločenstvo.

Je to vklad do nášho vedomia a pamäte: ak  nedáme pozor na demokraciu, znova môžeme skončiť s nejakým „kotlebom“. Znova nás budú kopať, biť a väzniť. Naše kresťanské bytie a naša existencia bude v tom, čo kladieme na stôl tohto vykradnutého, duchovne poníženého a chudobného národa.

Poďme k Resotom: kde vznikla myšlienka pomoci bezdomovcom?

Bezdomovci boli aj za komunizmu – nezamestnaní, dôchodcovia, často pili alkohol – žili na ubytovniach, ktoré mal každý veľký podnik. Keď po revolúcii tieto ubytovne rušili, naraz sa na ulicu dostalo mnoho ľudí, ktorí nemali kde bývať. U nás na Slovensku nebolo nikoho, kto by sa o nich postaral, a tak som sa ich ujal ja. Od mesta som dostal budovu v Podunajských Biskupiciach. Vystriedalo sa tam okolo 1000 mužov, o ktorých sme sa postarali, asi 10 percent z nich sme aj doopatrovali. Učíme ich žiť svoj život skromne a tešiť sa z neho. Ukazujeme im, že aj chudobný človek má svoju cenu. A aj my máme radosť, že môžeme slúžiť ľuďom, ktorých sa dotýkame.

Anton Srholec
Autor: Ĺubo Bechný

Špecifikum nášho zariadenia je, že nerobíme rozdiely: rasové, náboženské, triedne. Sme jednoducho jedna komunita, ktorá žije spolu. Záleží nám na tom, aby to bol dom pokoja, zmierenia a atmosféry priateľstva. Nikto nikoho nesmie urážať, vydierať, klamať alebo podvádzať.

Ako hovorí aj pápež František: cirkev má stáť predovšetkým pri trpiacom a hľadajúcom človeku.

Ako sa dívate na príbeh TeoFóra, ktorý bol výnimočný tým, že sa v ňom stretávali teológovia a laici v slobodnej atmosfére?

Pri TeoFóre som bol od jeho začiatkov. Už za komunizmu sa tu stretávali mladší kňazi, ktorí snívali o slobodnejšom prejave. Po revolúcii to Karol Moravčík zastrešil pod teologické fórum. Je smutné, že sa rozpadlo.

Komunistom sa to nepodarilo rozložiť a teraz v tejto slobode...

Je mi ťažko sa k tomu vyjadrovať, lebo som nikdy nebol vo vedení TeoFóra. Nastal konflikt skôr medzi kňazmi, ktorí cítia tlak poslušnosti vedeniu. Biskupom sa príliš nepáčilo, že to nemajú plne pod kontrolou a že tam pozývali aj lektorov, ktorí sú kritickí voči cirkvi. Na TeoFóre sa debatovalo slobodne a otvorene,  je veľká škoda, že sa rozpadlo, lebo teraz niet alternatívy.

Nedávno zomreli Krčméry a Jukl, čo to pre cirkev znamená?

Bol som obom na pohrebe, aj som ich osobne poznal. Boli na okraji, tak ako je dnes aj arcibiskup Bezák. Ľudia katolíckeho disentu, ktorí ukázali, že pre Božiu vec môžu urobiť veľmi veľa aj tí, ktorí nie sú kňazmi. Na to, aby niekto urobil záslužnú prácu pre Ježišovu vec, vôbec nemusí mať svätenie. Stačí mu základná sviatosť – krst a keď to zoberie vážne, rozvíja  svoj dar. Boli to intelektuáli, ktorí vieru niesli a šírili v ťažkých dobách. Zrozumiteľnejšie pre bežných ľudí. Ukázali, že viera sa dá žiť aj bez veľkej teológie.

Čo sa to deje?...

Stalo sa nám niečo, čo považujem za katastrofu. Keď bolo treba za cirkev trpieť, ľudia boli za vieru ochotní klásť slobodu, majetok aj životy. Mali sme jedného veľkého spoločného nepriateľa, ktorý nás zjednocoval: boľševickú ideológiu a režim.

Dnes tu máme ľudí, ktorí boli indoktrinovaní komunizmom a materializmom, všetci vysokoškoláci robili aspoň tri povinné skúšky z marxizmu a robotníckeho hnutia. Bolo to vymývanie mozgov a vštepovanie jednoduchej vízie: len aby sme sa všetci mali dobre a bola spravodlivosť. Hodnota človeka bola zredukovaná: máš takú cenu, aké výkony podávaš. V týchto dobách cirkev obstála predovšetkým vo svojich veriacich.

Keď prišla sloboda, vedenia v cirkvi sa ujali tí ľudia, ktorí mali blízko k spolupráci s komunistami. Sokol bol toho príkladom.  V cirkvi je veľa ľudí, ktorí sa k moci dostali podobným spôsobom ako on. Byť úctivý, poslušný vrchnostiam, nekritický – takto sa robí kariéra v totalitných režimoch.

Zdalo sa mi, že cirkev sa rozhodla niečo s tým urobiť, keď za arcibiskupa vysvätila Róberta Bezáka, ale mýlil som sa. Na niektoré veci upozornil, ale cirkev ho nepodržala...

Ku kauze Bezák, ale aj k ostatným, ktoré sa v cirkvi dejú, sa vyjadrujem ako ten, ktorý stojí na okraji. Slobodný, hlboko zaangažovaný, ale nekompetentný. Ak by som tie kompetencie mal, žiadal by som, aby každá inštitúcia kontrolovala aj svojich funkcionárov, úradníkov, nositeľov moci, aby robili len to, čo je morálne. Máme byť príkladom, že všetko sa deje poctivo a prehľadne, v službách ľudí. Keď arcibiskup Bezák našiel nedostatky, tak ho odstavili. Bolo to nečestné, nebiblické a neľudské, ako keby bol najväčším vyvrheľom.

Vrátim sa k ekumenizmu, ktorým ste známy.

Mám dojem, že naša katolícka cirkev stále zastáva postoj: My máme plnosť pravdy. Na ostatných sa pozeráme s istým pohŕdaním a považujeme ich za menejcenných. Tejto mentalite nahrávajú niektorí evanjelikálni charizmatici alebo Svedkovia Jehovovi.

Mám veľa priateľov medzi evanjelikmi a Židmi, baptistami alebo z cirkvi bratskej, kalvínmi. Všade sú ľudia s dobrým srdcom, ktorí úprimne hľadajú katolicitu, ale nie tú rímsku, ktorá im bude diktovať. Všetci chceme byť univerzálnou, teda Ježišovou cirkvou.

Proces odbúravania predsudkov, bariér a nepodstatných znakov, ktorými sa sýtili jednotlivé denominácie, je namáhavý. V katolíckej cirkvi pozorujem pokles tohto centralizmu a triumfalizmu. Osobitne pápež František urobil obrovský kus práce.

Cítite, že sa to mení?

Urobili sme obrovský pokrok. Za môjho detstva Židov ešte pálili. Mašinéria na likvidáciu našich nepriateľov síce prebiehala na politickej úrovni, ale cirkvi väčšinou mlčali, lebo sme to akceptovali. Málokto Židov, ktorí boli kvôli náboženskej viere vohnaní do plynových komôr, zachraňoval.

Mentalita sa mení od chvíle, keď sa začalo na Slovensku prenasledovanie cirkví, osobitne katolíckej, komunistami. Dnes vieme nájsť spoločnú reč na platforme sociálnej práce. Vidíme, že aj v tejto zložitej dobe je možné urobiť kus peknej práce pre trpiaceho človeka – a to krížom cez všetky denominácie. Ak sa vieme stretnúť na občianskej platforme a podať si ruky, som za to, aby sa to rozšírilo aj do cirkevných zborov.

Hovoríme, že cirkvi chýbajú osobnosti, ale chýbajú aj spoločnosti. Prečo ich Slovensko nemá a dôveru národa si získavajú takí ľudia ako Slota, Mečiar, Fico...

Menujete choroby, ktorými sme prešli za posledných 20 rokov – tá posledná nás ešte trápi. Všetci traja sa hlásili ku katolíckej viere. Náboženstvo zneužívajú na to, aby získali hlasy ohlúpnutých ľudí. Náboženské symboly sú logom, ktoré je najľahšie zneužiteľné. V demokracii sme stratili cit pre morálne hodnoty. Národ naletel pekným heslám a sľubom.

Ako kresťania sme si zvykli na redukciu Ježišovho učenia na mystiku a na to, že naša odmena bude v nebesiach. Po stáročia sme sa uspokojovali tým, že tu trpíme, pokorne nesieme kríž, tu vydržíme, ale v nebi sa budeme mať dobre. To je tiež zneužitie viery na to, aby sme nechali mocných a mafiánov vládnuť.

Je to posun toho, o čo sa máme usilovať na zemi, do nadzemských výšin. No večnosť sa začína už na zemi, a keď sa tu nevieme dohodnúť a spolupracovať na zlepšení tohto sveta, tak ani v nebi to nebude len o vyspevovaní svätých pesničiek. Raz uvidíme, čo všetko sme zanedbali alebo neurobili pre to, aby sa ľudia okolo nás cítili dobre alebo aby bol ich život aspoň znesiteľný.

Na čo sa tešíte do neba?

Mám toľko práce na zlepšovaní sveta, že si nerobím nároky na nejaké pohodlné miesto v nebi, nevydržal by som tam niekde sedieť. To všetko sú ľudské predstavy. Môj život je naplnený tým, že sa ako Ježiš dávam pre dobro sveta. Aby bol svet, kde som ja, ako-tak prehľadný, znesiteľný a ľudský, a toto si odnesiem aj na druhú stranu. Ľudia aj tam budú potrebovať, aby ich niekto dvíhal alebo pri nich stál.

V nebi nečakám zázraky v zmysle čarovania, skôr vyššiu kvalitu našej ľudskej existencie. Kus neba prežívam už aj dnes – kdesi z diaľky do mojej staroby a samoty už ku mne dolieha šum a rytmus toho budúceho sveta.

Ten bude len pokračovaním toho, v čom som žil na zemi – v nejakej duchovnej forme si to odnášam aj tam na druhú stranu. Ten, kto tu všetko pošliapal, tam nebude mať na čom stavať. Poslední budú prvými... od toho, kto veľa dostal, sa bude veľa požadovať.

Tí, čo nebudú v nebi, budú niekde inde? Máte nejakú predstavu o pekle?

Nemám veľa času nad tým rozmýšľať – „praženie sa v pekle“, to sú výmysly, obrazy poplatné dobe, v ktorej vznikli. Ja verím v to, že Boh nás nestvoril preto, aby nás zničil, ale aby sme rástli. V mojom nazeraní na život mi veľmi pomáha Teilhard de Chardin: všetci sme na ceste, a ak je Boh, tak môže byť nekonečná.

Kedy ste šťastný?

Mne sa to, čo bolo ťažké, obrátilo na radosť. Ľahnem si a snívam – preto, aby som bol šťastný, nepotrebujem precestovať pol zemegule. Stačí stretnúť pár priateľov, tak málo človek potrebuje k tomu, aby bol šťastný. A keď je naozaj v tom božom prostredí, nachádza tam nové formy radosti a šťastia. Čo oko nevidelo, ucho nepočulo, čo do ľudského srdca nevstúpilo...

Zmysel života podľa Srholca je...

Prijať svoj jedinečný a neopakovateľný príbeh a pretaviť ho na dar pre druhých ľudí. Stávať sa akýmsi oknom, cez ktoré ľudia vidia aj to božie. Keď Filip žiadal Ježiša, aby mu ukázal Pána Boha, povedal: Pozri sa na mňa, ty to nevidíš? V tom je zmysel života: aby na nás ľudia videli, že Boh je, bez toho, aby sme o tom museli rozprávať. Uvediem jeden príklad. Sv. František hovorí pátrovi bratovi Piovi: „Počuj, ideme kázať.“ Vyšli von a prešli celé Assisi, až došli späť do kláštora. Pius sa pýta: „Brat František, a kedy budeme kázať?“ Odpovedal: „Už sme kázali.“

Náš život sa má stať príkladom – napriek problémom a ťažkostiam sme vytrvalí. Boha sme „prežili“. Boh nie je abstraktný pojem, ukrytý v našich knihách, ale je v  každodennom živote.

Převzato s laskavým svolením autora z knihy Dvanáct statočných recenzované v magazínu Christnet